Bojové Umenia Časť 1
Dnes Vám teda poviem niečo o mojich skúsenostiach v bojových športoch a o vytvrďovaní nielen tela ale aj vôle a teda ducha.
S bojoými umeniami som začal prakticky ako malé dieťa. Pamätám si že Judo som driloval od 6tich rokov. Vtedy som ešte veľmi nemal predstavu čo vlastne robím a skôr som tam cupkal ako sa bil alebo učil. Každopádne si stále pamätám niektoré základne pohyby ktoré som si navyše po dlhom čase osviežil a dnes ich smelo používam aj v sparringu. Judo je grapplingový/chmatový šport ktorý bol vyvinutý v 19tom storočí pánom Jigoro Kanom ktorý ho založil na staršom ale podľa mňa ešte účinnejšom systéme Jiu Jitsu. Celkovo je zameraný na chmaty, škrtenia, páky a podobne. Problém je že je tam veľmi cítiť olympíjsky a súťažný duch ktorý nie je stopercentne využiteľný v sebaobrane na ulici. Tým nechcem povedať že by bol na nič, to percento je naozaj blízko stovky ale nie úplne..
Na Judo som chodil tri roky, potom som prestal z osobných dôvodov. O pár rokov prišlo na rad Karate od ktorého som čakal skoro presne to čo mi dalo. Tento šport je ako väčšina vieme založený na psychickej a najmä fyzickej pevnosti. Mal som tú česť byť pod najlepším majstrom Slovenska ak nie celej Európy. Ja som si to však dostatočne neuvedomil a neprejajoval som v sebe ani štipku rešpektu voči jeho štýlu učenia, možno preto lebo som bol stále dieťa ktoré v ňom videlo zlého "uja" so strapatými vlasmi. Teraz ma to mrzí ale človek sa vždy posúva a odišiel som hneď po roku. O nejaký čas na to som išiel na gymnázium a jeden nemenovaný osoba :) objavil náhodou šport ktorý zo mňa vydoloval veľa. Môžem povedať že keby toho nie je tak dnes niesom tam kde som a nemám záujem sa učiť prírode a ďalším umeniam atď. Tým športom bolo Wushu nám viac známe ako Kung Fu. Môj majster bol prakticky boss. Aj keď jeho reputácia a sláva sa až príliš odzrkadluje na veľkosti jeho peňaženky a preto som aj odišiel, aj keď si ho stále vážim ako majstra. Na tomto športe som strávil štyri roky. Došiel som ako blato a odchádzal som v celkom slušnej aj keď stále nie najlepšej forme. V Kung Fu je tisíce štýlov. Ja som robil 7.Dan, San Da, Modlivku, šabľu a chcel som južnú päsť. Už presne ani neviem názvy presných štýlov po čínsky, ale to nevadí. Môj majster ma naučil veľa veciam a za to mu budem navždy vďačný. Ešte doteraz mi niekedy v hlave zarezonujú jeho slová: "ty veľa papala, veľa mäso máš." No pár slovami bol to a je to úžasný človek. Pred rokom som s tým ale treskol o zem a to z toho dôvodu že: "ok, číňanov je miliarda aj niečo, ale ja niesom v Číne aby sme boli 70ti na jednom tréningu v malej hale. JEdnoducho tam to bolo človek na človeku a podľa mojich informácii je to stále tak. Navyše sa mi nechce opakovať tú istú zostavu 3 roky." Toto bol dôvod môjho odchodu, ale zase ma to niekam posunulo. S kamarátom som prešiel na Jiu Jitsu čo bolo asi najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Aj keď som zatiaľ chodil na tréningy len pol roka zamiloval som sa. Je to niečo medzi každým športom čo som robil. Vysnívané tréningy (až na čiastočnú absenciu sparringov) (v ďalšej časti poviem bližšie ku tvrdosti tohto umenia a podobne). Momentálne som v Amerike na rok. Plánoval som že si naberiem nejaké tie športy a tak sa aj stalo. Taekwondo, MMA a Brazílske Jiu Jitsu. Poviem to zrýchlene Taekwondo je pre mňa súťažný štýl ktorý ma totálne nedokáže pripraviť na ulicu a vonkoncom nie na celkovú odolnosť. MMA to je krvák čo Vám poviem. Tak ako keď si zapnete cagefighting tak asi tak. Avšak nikdy to nie je stopercentne určené na ulicu. Brazílske Jiu Jitsu to je competition grappling. Jednoducho disciplína plná škrtení, pák, hodov a žiadnych pestí. Ako šport na vybudovanie perfektného kardia to znamená správne a zdravo fungujúceho srdiečka je to asi najlepší šport na trhu bez okolkov. V časti dva Vám poviem čo to bližšie o týchto športoch, aké športy som študoval samožtúdiom, posilovaní a tvrdosti. Možno to rozdelím ešte na dve časti, uvidím.
Canowicakte
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára